Stretnutie s históriou

Spišský hrad



Spišský hrad patrí medzi najrozsiahlejšie hradné komplexy Európy a je najväčším hradom na Slovensku. Jeho rozloha je unikátna - viac ako 41tis. m2. A nielen vďaka svojej mohutnosti bol hrad v roku 1993 zaradený na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ľudia s jeho stavbou začali v 12. storočí a svoju mohutnosť získal počas nasledujúcich 600 rokov. A toto je jeho príbeh...

Hradný kopec bol osídlený odpradávna. Po tejto časti Spiša sa kedysi pohyboval aj človek neandertálsky a územie bolo zrejme osídlené ešte skôr. Prvé praveké hradisko vzniklo na kopci pravdepodobne v piatom tisícročí pred Kristom, keď sa tu usídlil ľud tzv. bukovohorskej kultúry.  Najmohutnejšie osídlenie spadá do obdobia prelomu letopočtov, kedy na terajšom hradnom kopci mal svoje sídlisko keltský kmeň Kotínov alebo Dákov. Aj dnes môžu návštevníci hradu na dolnom nádvorí vidieť pozostatky kultovej stavby Keltov. V druhom storočí však život na hradisku náhle ustal a kopec ostal opustený takmer na 900 rokov. Prioritu v celej oblasti prebral susedný kopec Dreveník, kde si Slovieni vybudovali svoje hradisko. Názov kopca je pravdepodobne odvodený od Dreveného hradu, ktorý na ňom v tomto období stál.

Prvou kamennou časťou, ktorú na tomto kopci nechal v polovici 12. storočia vystavať kráľovský rod Arpádovcov, bola veľká kruhová obytná a zároveň strážna veža. Stála hore na hradnej akropole. Dnes z nej zostali už iba základy. Stavitelia vtedy netušili, že týmto kopcom prechádza množstvo tektonických puklín a veľká časť hradného brala sa ročne posúva zhruba o 3 cm hore-dole, pukajú a lámu sa jednotlivé časti. Práve kvôli tektonickým posunom v podloží táto prvá veža na konci 12. storočia spadla. Až po jej páde, zhruba na začiatku 13. storočia, začali po obvode celej hradnej akropoly budovať prvý hradobný múr a na najvyššej časti hradu Románsky palác a dnešnú vežu. V takomto rozsahu v roku 1241 našli Spišský hrad jeho prví nepriatelia. Boli to Tatári (Mongoli), ktorý však Spišský hrad nedobyli. Tatári po roku plienenia z Uhorska náhle odišli. Ľudia sa postupne začali vracať z hôr, kde sa poukrývali.V roku 1249 dostal spišský prepošt Matej od kráľa povolenie usídliť sa na Spišskom hrade, aby bol v bezpečí. Je to prvá priama písomná zmienka o hrade. Prepošt si tu nechal postaviť hranatú trojposchodovú obytnú vežu. Zachovali sa z nej len základy aj s románskym vchodom. V tejto obytnej veži prepošt sídlil, kým mu vedľa ruín kláštora nedokončili nové, oveľa reprezentatívnejšie sídlo, dnešnú Spišskú Kapitulu. Túto vežu neskôr začali využívať ako sklad pušného prachu. Práve preto tu už dnes nestojí. Vyletela do vzduchu, keď sa raz v noci v 16. storočí do hradu pokúšal dostať jednej lúpežný rytier, nazývaný Šarško. Podplatená hradná posádka pomohla celej družine Šarška vyliezť do hradu po lane, no keď liezol ako posledný Šarško, jeden z hradných vojakov preťal lano. Šarško spadol z hradieb a zabil sa. Zbojníci začali urputne bojovať s hradnými vojakmi a nejakou nešťastnou náhodou sa zapálil pušný prach vo veži. Veža vyletela do vzduchu. Výbuch bol taký silný, že vytrhol aj časť hradného múru a do vzduchu vyletel aj kapitán Spišského hradu, ktorého telo našli až o 3 dni na dolnom nádvorí pod nánosom balvanov a sutín.









Ako posledné bolo v polovici 15. storočia pristavané dnešné dolné nádvorie. Každé predhradie je samostatný obranný systém s vlastnými vstupnými bránami a rozličnými obrannými prvkami vrátane tajných výpadových bránok z hradu. Dnes sa dá do hradu dostať až dvomi bránami. Niektorí z návštevníkov prichádzajú cez dolnú bránu od Spišského Podhradia, ostatní cez hlavnú vstupnú bránu z východnej strany. Práve pred hlavnou vstupnou bránou je ďalšie špecifikum Spišského hradu a síce samostatne stojacich niekoľko kamenných stĺpov. Je to pozostatok obrannej palisády. Pôvodne medzi stĺpmi boli ešte drevené brvná. Bola to prvá obranná línia pred bránou, za ktorou nasledovala suchá priekopa, opevnené predbránie s padacím mostom cez priekopu a delovými strieľňami a samozrejme padacia mreža vo vstupnej veži. Možno aj kvôli mohutným hradbám, vysokým skalám a rozličným obranným prvkom, či veríte alebo nie, Spišský hrad nikdy vojenskou silou dobytý nebol. No existuje aj plno nevojenských spôsobov získania takéhoto hradu. Podobná situácia nastala v polovici 15. storočia. Vtedy sa ukázalo, že páni hradu sú zradcovia. Podporovali poľského kráľa Vladislava Jagelovského, ktorý chcel získať uhorskú korunu. Preto uhorská kráľovná vdova Alžbeta, dcéra Žigmunda Luxemburského, najala do svojich služieb vynikajúceho veliteľa a vojaka Jána Jiskru z Brandýsa. So svojím žoldnierskym vojskom bojoval pod hradom s vojskami poľského kráľa a aby nebol ohrozovaný zároveň zo Spišského hradu, rozhodol sa, že hrad dobyje a zaujme tento strategický bod. Páni hradu predtým utiekli do Bratislavy a hrad zverili len do rúk kapitána hradu Petra Baska. Bol to asi typický vojak svojej doby a pravdepodobne nedostatočne platený, pretože podľa starých listín Ján Jiskra hrad nedobýjal zbraňami, ale nejakým bližšie neznámym spôsobom sa s kapitánom hradu dohodol. Pravdepodobne ho podplatil a za odmenu ho i naďalej ponechal kapitánom na Spišskom hrade. Tento vojenský konflikt sa nakoniec vyriešil, ale Jiskra na hrade nechal veľkú vojenskú posádku. Jiskrovi vojaci však neostali priamo na hrade, ale utáborili sa vedľa hradu, na mieste dnešného dolného nádvoria, ktoré vtedy ešte neexistovalo. Žili v stanoch a uprostred táboriska pre ich veliteľa postavili malú okrúhlu kamennú pevnôstku a v nej dom. Žoldnieri potom s pomocou kamenárskych majstrov postavili okolo vojenského táboriska hradobný múr. Tak vzniklo posledné predhradie Spišského hradu - dnešné dolné nádvorie.
V 2. polovici 15. storočia uhorský kráľ Matej Korvín daroval tento kráľovský hrad prvým šľachtickým vlastníkom za vojenské zásluhy v boji proti Turkom na juhu kráľovstva. Bol to rod Zápoľskovcov (Szápolyai), ktorý na hrade vykonal viacero stavebných úprav. Najvýraznejšie sú výstavba hradnej neskorogotickej kaplnky sv. Alžbety a západné neskorogotické paláce. Na hrade sa tiež narodil Ján Zápoľský, ktorý sa stal neskôr uhorským kráľom. V 16. storočí hrad získal do vlastníctva rod Turzo (Thurzo), ktorý uskutočnil renesančnú prestavbu a keď vymrel v 1636 v mužskej línii, hrad získal rod Čáki (Csáky). Až tí pristavali k východnému hradobnému múru hradnej akropoly východné obytné paláce. Dokončili ich v 17. storočí. Boli to poslední vlastníci hradu. Patril im až do roku 1945, ale definitívne sa zo Spišského hradu odsťahovali už na začiatku 18. storočia. V okolitých dedinách si vybudovali oveľa ľahšie prístupné a pohodlnejšie kaštiele. Na hrade, ako stále dôležitom strategickom mieste, ostala cisárska delostrelecká jednotka. Vojaci sa o hrad vôbec nestarali a pomaličky chátral. Tak ako aj dnes i vtedy do hradu bežne udierali blesky. Dnes tu však nemá čo zhorieť, ale vtedy boli všetky strechy i podlažia drevené a keď v roku 1780 do hradu udrel blesk, vypukol veľký požiar, ktorý hrad silno poškodil. V priebehu nasledujúcich storočí skazu dovŕšili ľudia z okolia, ktorí si z hradu odnášali zdarma kamenný materiál na stavbu svojich príbytkov. Nasledovali v podstate príklad svojich pánov, pretože aj Čákiovci použili množstvo architektonických článkov na stavbu oných kaštieľov či módnych umelých ruín v parkoch týchto nových sídel.

V roku 1961 bol Spišský hrad vyhlásený za jednu z prvých Národných kultúrnych pamiatok vo vtedajšom Československu a od roku 1969 – 70 začali na hrade intenzívne archeologické a rekonštrukčné práce. V r. 1985 bolo sprístupnené i malé múzeum, ktoré si môžete pozrieť, prípadne v hradnej mučiarni, ktorá je jeho súčasťou, dobrovoľne vyskúšať niektorý z mučiarenských nástrojov.

O krásnej Hedvige

Jedná z povestí hovorí, že v mučiarni Spišského hradu bolo kruto mučených aj niekoľko vojakov hradnej posádky, ktorí zanedbali svoju povinnosť... Pred mnohými vekmi žil na hrade mocný pán Filip, ktorý mal prenádhernú manželku. Z ich veľkej lásky sa im narodilo dievčatko, ktorému dali meno Barbora. Krásna manželka hradného pána však skonala a o malú Barboru sa starala slobodná sestra pána Filipa, vychýrená krásavica Hedviga. Pri jednej z poľovačiek Filip nechtiac v lese zastrelil malého chlapca. Bol to syn istého poľského šľachtica. Ten prirodzene prisahal Filipovi pomstu. Filip svoju dcérku nesmierne miloval a preto, keď odchádzal s celou svojou družinou na ďalšiu z mnohých poľovačiek, dal príkaz, aby do hradu nikoho nevpúšťali. Medzitým si Poliak najal vojsko lúpežných rytierov, s ktorým pritiahol k Spišskému hradu. Chcel ho dobyť a vykonať pomstu na malej Barborke. Lenže Spišský hrad bol vojensky nedobytný a preto poľský šľachtic vymyslel lesť. Dal povel na ústup, no z vojska vybral toho najkrajšieho vojaka, ktorý vedel spievať a hrať na hudobný nástroj. Prezliekol ho za potulného speváka - igrica a vyslal ho na hrad. Keď sa na druhý deň zjavil pred hlavnou vstupnou bránou, nikomu ani len na um neprišlo, že je to nejaký prezlečený nepriateľ. Vpustili ho do hradu. A čo sa nestalo? Hedviga sa do neho zamilovala. Zabudla pritom na malú Barboru. Raz večer otvoril igric tajné dvere do hradu, vpustil niekoľko nepriateľských vojakov, ktorí Barboru z hradu uniesli. Utiekol s nimi i igric. Keď sa Hedviga z opojenia lásky spamätala, už bolo neskoro. Z poľovačky sa vrátil pán Filip. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, pochytila ho neovládateľná zúrivosť. Hradnú posádku dal mučiť a chcel potrestať i nešťastnú Hedvigu. Tá však už bola potrestaná dostatočne. Pomiatla sa na rozume a skočila z hradnej veže. Svoju dcérku už nešťastný pán Filip nikdy nevidel. Hedviga vraj ešte aj dnes po nociach blúdi hradom a vyvoláva Barborkino meno, dúfajúc, že ju nájde...